List premiérovi 1

Ešte slobodní
Ešte môžeme, ešte vládzeme
Rozpoviem Vám príbeh o jednej ulici.
Bola príjemná, ale nemyslite si, že nemala chyby, taká totiž nie je žiadna ulica na svete.
Podstatné pre jej obyvateľov bolo, že sa na nej príjemne bývalo, prechádzalo, navštevovalo
školy, prácu i zriaďovalo firmy.
Či ste pri prechádzke stretli suseda prichádzajúceho z jej východnej časti alebo tej západnej,
nehralo rolu. Podstata bola v stretnutí, stretnutí tam niekde uprostred.
Či Váš pozdrav susedovi znel zo severného chodníka na ten južný alebo z južného chodníka
na ten severný, je nepodstatné. Podstatné bolo, že sa pozdravili.
Z času na čas boli obyvatelia ulice vystavení neľahkým skúškam, ktoré nemohli ovplyvniť.
Ako napríklad silné mrazy a záľahy snehu v časti, ktorá bola položená v jej hornatých
polohách, alebo naopak veľká voda a roje komárov v jej nížinách. Podstatné pri zvládaní
skúšok a ich následkov bolo, že cítili vzájomnosť. Na tú boli hrdí a s tou sa starosti niesli
akosi ľahšie. Podstatné bolo vedomie, že to spoločne zvládnu. Oni a správca.
Ach áno, ulica potrebovala správcu. Aby sa toto „vzájomno“ nejako aj doladilo a došlo k ak
urobíme „toto“ a „teraz“, tak bude „tamto“ a „vtedy“. Ulica žila prítomnosťou, pre budúcnosť,
lebo sa poučili z minulosti. A ak nerozumeli, prečo práve takto, tak verili, že to dopadne pre
všetkých dobre, lebo verili v správcu a v spôsob, akým ich vedie.
Vystriedalo sa viacero správcov, muži aj ženy. Niektorí vydržali dlhšie, niektorí kratšie,
niektorí v tom boli sami, niektorí mali zdatný tím, ktorý im radil. Niektorým obyvatelia rozumeli
viac, niektorým menej. Podstatné pre naplnenie role správcu bolo, či mal dobrý úmysel.
Dokonca sa stala dôležitá vec, a to, že niektoré úmysly sa podarili uskutočniť. Lebo ulicu mali
radi. Mali radi jej obyvateľov. Robili to preto, aby sa obyvateľom dobre bývalo, prechádzalo,
študovalo, podnikalo a pracovalo,  proste žilo svoj bežný každodenný život, lebo to
obyvatelia robia. Správca sa zamýšľal ako dobre liečiť, chrániť, vyučovať, stavať. Popísať
a pomenovať veci správne a pravdivo, aby jeho slovám správcu pochopili, a teda i uverili tí
na južnom, ale i severnom chodníku. Bývajúci na kopci, ale aj pod kopcom. Pochádzajúci
z východnej, ale aj zo západnej časti. Aj keď sa dlho učil, aj keď si zavolal na pomoc radcov,
ktorí sa dlho učili, poviem vám, uf, to bola ťažká úloha. Dokonca, jeho úsilie bolo také
rozsiahle, že hľadal podnájom i pre tých, ktorí nemali žiadny domov alebo oň prišli.
V takomto prípade je jedno, či dom, kde ich ubytujú má bránu farby bielej, hnedej, žltej,
trebárs aj keby hýriacu všetkými farbami, na aké si len spomeniete. To človeka v núdzi
netrápi, ani dobrého správcu. Podstatné je len a len to, či sa tá brána pred strádajúcim
obyvateľom v núdzi otvorí alebo zostane zatvorená.
Správcovia boli a sú všelijakí, tak ako sú rôzni aj obyvatelia ulice.
Podstatné čo hovorí o kvalitách správcov je, či majú radi ulicu, seba a aj obyvateľov z ulíc
susediacich s tou našou.
Správcovia boli rôzni. Takí, ktorí si mysleli, že ulica patrí iba im, takí, ktorí boli iba „hluční“,
takí, s ktorými sa ťažko vychádzalo, alebo takí, ktorí povedali, že bez ich účasti spravovanie
nebude možné, a vzdali sa spolupráce na spravovaní v dôležitom momente pre ulicu.
Obyvatelia ulice začali byť rozčarovaní a tápali, ako hľadať a nájsť opäť správcu, ktorý to

zvládne. A tak urobili pri voľbe posledného správcu chybu… možno z únavy
z predchádzajúcich správcov, alebo tomu prestali rozumieť, veriť?
Ale skutočne najhorší zo správcov so svojimi poradcami sa ukázali tí, ktorí spravujú ulicu
dnes. Tí dumali menej a menej. Nedumali ani ich radcovia. Nevedeli, nechceli, a možno si
neuvedomovali, koľko toho nevedia, preto robili viac a viac škôd. Obrovské škody, ktoré
nenávratne ničili snahy samotných obyvateľov, inštitúcií, ako i snahu o dobrý život. Nechceli,
aby dumali ani ostatní, a tak si začali namýšľať, že tak si obyvatelia ulice nevšimnú, ako
málo tomu rozumejú. Ale tí si to všimli. Ďalší z ich radcov síce dumali, ale nesprávnym
spôsobom, až tak nesprávnym, že to malo vážne následky – smrť obyvateľov. Dobrý úmysel
sa zo spravovania ulice stratil. Zabudol na obyvateľov, ulicu. Jeho snaha sa zamerala len na
to, aby zostal správcom. To sa mu páčilo a bola to jediná vec, pre ktorú žil. Žil život smutný,
ba útrpný a bez zamerania na dobro ulice, konania s dobrým úmyslom. Jeho dušu
obklopovala temnota a do tejto temnoty dostával aj ulicu. Ako? Konal kroky, ktoré ulici škodili.
A ako z temnoty späť na svetlo?
Keď správcu niečo hnevá, zdvihne kameň a hodí ho do pouličnej lampy. Rozbil prvú, potom
druhú a tretiu. To už sa obyvatelia ulice spojili, zhromaždili a povedali DOSŤ. Odvolali ho.
On sa však vrátil, a už nehádzal kamene len do lámp, aby sa ulica zahaľovala do tmy. Začal
hádzať kamene aj po svetlách nad vstupmi do domov, panelákov, dokonca jeho radca prišiel
do vstupnej haly, začal kričať na obyvateľku a dovolil si nemysliteľné, natáčal si svoj útok na
ňu na telefón.
Z počiatku, ako to začínalo počas jeho období spravovania, prvé rozbité lampy, domy,
paneláky obyvatelia opravili, a ulica sa dala považovať znova za peknú a príjemnú. Niekedy
na nej niečo nefungovalo, nebolo všetko ideálne, ale keď sa spojili sily, podarilo sa to
opraviť. Čosi vlastnými silami, čosi s pôžičkou.
Správca sa vrátil po štvrtýkrát. Temnota bola jeho zmyslom aj úmyslom.
Zdvihol kameň a hodil. Rozbitú vec už nikto neopravil. Pocítil svoju príležitosť: „Už nemôžu,
už nevládzu…“
Rozbil mnoho a mnoho ďalšieho. Ľudia z ulice začali odchádzať. Tí, čo zostali, žili
s obavami, už to nebol príjemný život.
Čo spravia ľudia, keď trpia? Objavia v sebe silu a odvahu. Vykročili zo svojej časti ulice,
obyvatelia kráčali s cieľom – stretnúť suseda, pozdraviť, pomôcť. Rozhodli sa konať. Napísali
správcovi list s nasledujúcim textom:
Pán správca,
ešte môžeme, ešte vládzeme.
Ešte sme slobodní.