Čo je možné zažiť za 40 rokov na Slovensku
6 rokov života
Počúvanie šepkaných svedectiev o pašovaní biblií cez hranice v krabiciach s pracím prachom.
Za prežehnanie sa v jasliach pred jedlom, byť miláčikom nielen kuchárok v kuchyni.
Počúvanie ťaživých rozhovorov o vražde kňaza priviazaného o radiátor, ktorý mal zviazané ruky a nohy. A o tom, že nebol jediným.
Spomínanie starších na návštevy ŠtB, o neustálom zastrašovaní, i tom, že im s odvahou dohovárali, či sa nehanbia (ŠtB) toto robiť svojim susedom…
Spomienka, ako sme skoro nestihli autobus, lebo aj keď sa nechceli dospelí zúčastniť volieb, volebná komisia prišla s urnou až domov a zdržiavali pri odchode.
Eufóriu z „89“ sledovanú v čiernobielej televízii veľkosti mikrovlnky a zdôrazňovanie, že TÚTO chvíľu si mám pamätať, lebo o tomto okamihu sa budem učiť. Nádej, ktorú „89“ priniesol.
12 rokov života
So smrteľne vážnym výrazom v jeden deň vyslovený zákaz učiteľky používať v triede oslovenie „súdružka učiteľka“ a príkaz používať „pani učiteľka“.
Zábavné nakupovanie hlavne zimnej bundy, to šťastie, keď z jediného modelu, ktorý sa predával, bolo moje číslo, nevadí, že sme všetky mali rovnakú, hlavne že rukávy neboli dlhé až po kolená.
Hrdosť na láskavého blízkeho, bývalého člena oddielu „čiernych barónov“ a člena „podzemnej cirkvi“, ktorý vysvetľoval, že napriek svojmu presvedčeniu, že ak by ľudia mali príležitosť konať zlo, tak ako ho konali, by tak aj spravili, sa neúnavne zasadzoval za vieru a zmysel konať dobro. Zmyslom jeho každého dňa bol príklad žitia, ako sa rozhodnúť za dobro.
15 rokov života
Zavraždenie Róberta Remiáša. 25-ročný mladý muž zomrel po nastraženej bombe v aute, bol to rovesník môjho strýka.
Veľký čin, vláda pod vedením Ivety Radičovej sa dodatočne ospravedlnila rodine Michala Kováča a blízkym príbuzným Róberta Remiáša za to, že sa nevyšetrilo vážne podozrenie účasti štátnych orgánov na trestnej činnosti, pričom nebolo umožnené, aby tieto činy boli riadne vyšetrené a ich vinníci potrestaní.
Mladosť a dospievanie na „divokom západe“, keď ľudia mizli, strieľalo sa na sídliskách, passaty plné „podnikateľov“ s vyholenými hlavami a hrubými krkmi boli postrachom, hlavne ak boli zaparkované pod mostami pri vážskom kanáli a čakali na ďalšie passaty. Tam sa nechcel nikto omylom ocitnúť.
18 rokov života
Životný des, kedy Mečiarova a Lexova Slovenská informačná služba bola postrachom, používaná ako neobmedzená a nepotrestateľná zlovôľa voči ľuďom. Temnota, verzia 01.
Kukláči, pravidelní návštevníci diskoték s vlčiakmi, hľadajúci drogy.
Mečiarove médiá len karikatúrou žurnalistiky.
Novinári počas politických podujatí bití v bočných uličkách.
Cesty domov zo školy, kedy sa autobusom rozliehal krik „babky“, ktorá nevyberanými slovami, rozumej nevyberanými nadávkami útočila na študentov, ako si dovoľujú rozprávať sa o Mečiarovi a jeho zločinoch. Za pravdu na vás kričali vo verejnom priestore. Ako študentov nás to utvrdilo, že za pravdou musíme stáť o to pevnejšie.
Investigatívni žurnalisti brodiaci sa v Česku a na Slovensku každodennou realitou v reportážach o „kyselinároch“, klanoch, popravách, dôsledkoch kupónovej privatizácie, vražde študenta na nábreží, ktorú vykonali „ich“ ľudia, nevyšetrované zločiny. Ťažké čo i len čítať a potom zaspať.
Množstvo činov, ktoré v kontexte toho, čo sa deje dnes, navodzuje už nielen pocit, ale zdesenie, že sa vraciame v čase. Názov tohto javu „cesta od Mečiara k Ficovi alias cesta od temnoty 01 k verzii temnoty 02“. Očividná a neskrývaná zlovôľa v činoch ľudí, ktorí majú moc a konajú činy v rozpore so záujmom spoločnosti.
Počas ustanovujúcej schôdze nového parlamentu v noci z 3. na 4. novembra 1994, ktorá dostala označenie noc dlhých nožov zostal v sále jediný opozičný poslanec – mladý Robert Fico.
Mečiar spoločne s SNS a ZRS začali s likvidáciou demokracie. Ukázali, že nebudú rešpektovať výsledky volieb a od nich odvodenú zásadu pomerného zastúpenia strán vo výboroch Národnej rady. Za predsedu parlamentu, jeho podpredsedov a predsedov parlamentných výborov zvolili len ľudí z koaličných strán.
Krádež štátu pokračovala – odvolali Radu Slovenského rozhlasu, Slovenskej televízie, predsedu a podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu, generálneho prokurátora, členov Prezídia Fondu národného majetku, vymenovali nových členov parlamentného výboru na kontrolu Slovenskej informačnej služby.
Na dôvažok sa Mečiar pomstil aj prezidentovi Michalovi Kováčovi, keď si koaliční poslanci schválili zriadenie vyšetrovacej komisie, ktorá mala objasniť príčiny „krízy ústavného zriadenia“ v marci 1994, teda udalostí, ktoré viedli k pádu Mečiarovej vlády.
V rokovacej sále Národnej rady bolo počas noci dlhých nožov len 83 poslancov valcujúcej koalície a po celý čas len jeden poslanec opozície, ktorý sa často zapájal do diskusie.
Zdroj k časti o noci dlhých nožov:
Keby bolo možné cestovať v čase, čo by sa mladý „opozičný“ poslanec Robert Fico opýtal tohto dnešného Roberta Fica?
30 rokov života
Lepšie aj horšie snahy. Dopady snaženia rôznych vlád. Rôzne osobnosti, ktoré sa snažili. Ocenenie a docenenie, že sa snažili.
Vstup do EÚ, patriac s hrdosťou k drvivej väčšine zúčastnených voličov (92,46 %) hlasujúcich za vstup krajiny do EÚ.
Vstup do NATO.
Premiérkou bola demokraticky zmýšľajúca a silná žena.
Práca v mimovládnej organizácii, s presvedčením, že je potrebné sanovať nedostatočné služby štátu. Ľudia potrebujúci pomoc, podporu.
Prvé články naprieč svetovými médiami, že historicky klesá dôvera vo vlády, inštitúcie, organizačné štruktúry ako také – prvý varovný výstražný zvukový signál rozozvučaný v hlave, mimochodom znie dodnes.
Slová pamätníkov, ktorí vyjadrovali znepokojenie nad atmosférou v spoločnosti a vzrastajúcimi prejavmi pravice, extrémizmu a stúpajúcou obľubou populistov, dezinformačných kampaní a ústup do úzadia vedomostí, vzdelanosti a morálnych princípov v spoločnosti podobnému polarizujúcemu ovzdušiu pred vojnou. K zvukovému signálu sa pridal aj svetelný a tá siréna neutícha.
Dodnes
Vzostup antivaxerských presvedčení, ktoré nebrali do úvahy vedecké fakty a dôležitosť kolektívnej imunity.
Vražda, dvojnásobná vražda novinára a jeho snúbenice.
Sila, ktorú ľudia našli postaviť sa zlu.
Pandémia Covid-19 a sociálna izolácia, zosilnenie všetkých negatívnych javov v spoločnosti.
Zosilnenie agresívnych prejavov v spoločnosti, vyústenie do verejného napádania vedcov, lekárov, učiteľov, ľudí s opačným názorom či orientáciou.
Ľudí, vedcov, ktorí jasne pomenovali začiatok, priebeh a nevyhnutné kroky vedúce zo situácie pandémie, ktorá bola pre našu generáciu nová, dosiaľ nezažitá v takomto rozsahu.
Všetci, ktorí nasadzovali životy pri liečbe v priebehu pandémie, všetci, ktorí ste stratili svojich blízkych, odpusťte slová, ktoré tvrdia napriek zdravému rozumu, že pandémia nebola. Uvedomenie si, že tých, ktorých máme mať ako spoločnosť v úcte a oceniť ich odvahu, druhotne traumatizujeme tým, čo znie od europoslancov, prezentuje na tlačovkách a de facto vedie k ohrozeniu životov ľudí.
Takmer absentujúca téma v médiách o hybridných hrozbách, zdrojoch, odkiaľ tieto útoky prichádzajú, kroky k rozpoznaniu a zastaveniu. Informujú o tom okolité krajiny, my nie. Prečo asi? Pre okolité krajiny sme sa stali nedôveryhodnými a nestabilnými, informácie si vymieňajú mimo nás. Je to účel, však pán premiér.
Vyhlásenia verejne pôsobiacich osôb, ktoré tvrdia, že vojna nie je. Ale nemajú odvahu ísť sa pozrieť na trpiaci národ na zničenom území. V tomto kontexte pocit hanby za nich, za to že takto znevažujú a kazia povesť Slovenska v zahraničí. Kto sa pozerá, vidí. Kto cíti, ťaží ho nezmerateľné utrpenie z toho, čo sa deje na Ukrajine. Veľmi.
Vyhlásenia tých, ktorí tvrdia, že agresor je v práve, ale pritom požívajú bezpečie krajiny v NATO. Ak by sa chceli odsťahovať, nielen vycestovať, hranice sú otvorené. Kľudne, ako spoluobyvatelia urobíme zbierku na letenky.
Hrdinovia dnešných dní – novinári, humanitárni pracovníci, neziskové organizácie, ktorí sú ako John Snow (pozn. člen nočnej hliadky na hradbách, ktoré oddeľovali a chránili jestvujúcu časť sveta od „zla“ ktoré prichádzalo. Zo seriálu Hra o tróny) či na Ukrajine alebo pôsobiaci aj doma. Tvoria múr pred tým, čo prichádza. Nie nadarmo nás z toho mrazí. Cítime to v ovzduší, dostáva sa nám to pod kožu.
Zdesenie, ako bola a je používaná moc na potrestanie a odradenie hodnotovo silných a morálnych prezidentov Kisku a Čaputovej, a prípadných ďalších záujemcov o vstup do politiky s dobrým úmyslom.
Jedného pekného dňa po ceste do divadla, náhodné stretnutie v uliciach hlavného mesta s mladým inteligentným mužom, v očiach odhodlanie a inteligencia. Úcta k ľuďom, ktorí kráčali okolo a ktorých oslovoval o podpis.
Vstúpil do politiky, s nadšením a snahou venovať tomuto štátu a jeho občanom to najlepšie, čo v sebe mal. Kráča vzpriamene ďalej, aj keď mu na chrbát pripli terč, potrebuje, aby politici okolo neho dozreli. Získali nadhľad, vytvorili spolu s ostatnými obranný múr.
Snaha pomôcť vystavať obranný múr, jeho existencia je podmienkou pre vstup slušných ľudí do verejného života. Prípadne, aby tí slušní, ktorí tam už, vládali zotrvať a pracovať. A postupne naberú odvahu prísť aj ďalší aby odovzdali svoju vedomosť, hodnoty, vynakladali úsilie posunúť našu spoločnosť ďalej.
Štít pred rukou s „kameňom“ hodenom v hneve a frustrácii voči svojim oponentom. Najčastejšie a najúčinnejšie v priamom prenose, aby to mohli sledovať davy – zverejnené statusy, vyjadrenia pred kamerami, do mikrofónov. Ako sa môže brániť ten na koho letí kameň?
Tí, čo na nich útočia, vedia, že ich rozvrat a rozklad je započatý. V ich očiach je prázdno, len hnev sa zaleskne.
Vytvorenie ochranného štítu. Silného štítu pre ľudí, ktorí to myslia s touto krajinou dobre.
Snažia sa brániť, ale slušnosť a dobré spôsoby ich držia v mantineloch, ktoré sú čírym ale krehkým štítom proti kameňom.
A čo bude ďalej?
Vytvorenie štítu proti zlu. Ešte môžeme, ešte vládzeme… Ešte slobodní.